Nezávislé zoskupenie Odivo založila tvorivá dvojica Monika Kováčová a Mária Danadová už pred desiatimi rokmi. Zameriava sa na tvorbu pre dospelých aj pre deti. Divadelné i performatívne projekty, ktoré vytvára, neraz možno vnímať ako sondy, ktoré pasívnym ľudským mysliam zvyknutým na komerčné umenie, umožňujú celkom iný typ zážitku. Odivo sa nebojí kontroverzne myslieť, pýtať, ani zasahovať vo verejnom priestore. Využíva na to prostriedky autorského, bábkového, pohybového, vizuálneho i hudobného divadla v spolupráci s hosťujúcimi umelkyňami a umelcami. Originalitu a odvahu experimentovať tohto nezávislého zoskupenia potvrdzuje aj bábková multimediálna performancia Svetlonos (2020), ktorá sa zaoberala hľadaním svetla v temnote. Filozofická téma performancie bola akcentovaná viacerými pozoruhodnými scénickými prostriedkami, no z môjho pohľadu predovšetkým skrz elektrotechnickú krošňovú bábku. Jej animovanie bolo pomerne komplikované a vyžadovalo maximálne sústredenú prácu performerky. Bábka zároveň vynikala robustnou technológiou, čo vo výsledku dodalo ideovému vyzneniu performancie až nadľudský rozmer.
Moja najnovšia divácka skúsenosť s tvorbou zoskupenia Odivo je spojená s jedným z jeho najmladších projektov s názvom Vnorená. Jeho premiéra sa uskutočnila 15. februára 2022 v Centre nezávislej kultúry Záhrada v Banskej Bystrici. Odivo s ním dodnes príležitostne hosťuje aj v bratislavskom kultúrnom centre P*AKT, kde som ho mala možnosť vidieť aj ja v obsadení Lívie Mendéz Marín Balážovej.
Už samotný názov projektu evokuje metaforu. Tým potenciálnych divákov a diváčky už vopred do istej miery provokuje a nabáda na hľadanie skrytých zmyslov. K tým sa síce možno dostať aj preštudovaním si propagačných materiálov k Vnorenej, ale to napokon znamená len prvý krok k pochopeniu myšlienky, ktorú v sebe tak špecifické dielo obsahuje. Aby k tomu mohlo dôjsť, je azda dôležitejšie silno pôsobiaci význam slova vnorená prežiť v jednej civilnej miestnosti spolu s konkrétnou performerkou.
Dielo Vnorená je označené ako audiovizuálna (re)performancia. Kladie dôraz na zvukovú a vizuálnu, respektíve objektovú zložku. Podstatná je aj pohybová zložka, ktorá je s každou ďalšou reprízou aktualizovaná o novú energiu tej-ktorej perfomerky/performera. Od premiéry, v ktorej účinkovala autorka choreografie Lívia Mendéz Marín Balážová, dielo neskôr interpretovali a dopĺňali aj Lucia Kašiarová, Martina Hajdyla Lacová, či Jazmína Piktorová. V projekte účinkoval aj Jaro Viňarský, či Lukáš Bobalik.
Ako to v rámci Monitoringu divadiel objasňuje recenzia Veroniky Kolejákovej[1], dielo Vnorená sa z hľadiska dramaturgie delí na tri časti. Alebo podľa autoriek konceptu – Moniky Kováčovej a Márie Danadovej – na tri „nádychy“, ktorých zámerom je preskúmať „skupenstvá starostlivosti o blízku osobu“. Jednotlivé časti sú rámcované výstupmi a zostupmi performerky (Lívie Mendéz Marín Balážovej) z plavčíckeho mostíka umiestneného na bočnej strane hracej plochy. Text, respektíve zvuková nahrávka (re)performancie neštylizovane nahovorená Zuzanou Galkovou, zachytáva jej autentickú skúsenosť s domácou opaterou starej mamy. Je to dojemný príbeh. Galková už od detstva trpela chronickým kožným ochorením, napriek tomu však v sebe našla v neskoršom, no stále mladom, veku odhodlanie postarať sa o zdravie a spokojnosť svojej „babičky“. Koľko mladých ľudí by v dnešnej dobe urobilo niečo podobné? Sme schopní aspoň dostatočne načúvať problémom našich starých rodičov? Domnievam sa, že Kováčová s Danadovou chceli prostredníctvom Galkovej obety konfrontovať publikum aj s takýmito otázkami. Predovšetkým bolo dôležité dospieť ku kritickejšiemu uvažovaniu nad vlastným postojom ku starším generáciám.
Dej sa primárne odohráva v tzv. vaňovom orchestri, inštalácii Martina Bízika, ktorá pozostáva z piatich smaltovaných vaní. Dva páry sú oproti sebe umiestnené po stranách hracej plochy, pričom piata vaňa sa nachádza v strede priestoru. Keďže kľúčovou témou diela je starostlivosť, vane, evokujúce dojem kúpeľne, môžu v tomto kontexte odkazovať na intimitu. Predzvesť psychickej nahoty performerky, ktorá bude prostredníctvom vlastného tela rozprávať o skúsenostiach jednej silnej ženy. V každej z vaní je zároveň aj čiastočne napustená voda, čo podporuje vznik „živých“ spomienok na hygienickú opateru starej mamy. Vane sú osvetlené dvomi zakrivenými stojacimi lampami. Zvolené svetelné riešenie je možné chápať ako ďalší akcent na intimitu, respektíve autentickosť deja.
Vane sú určujúce aj pre pohyb performerky. Z hľadiska jej interakcie s nimi možno označiť za zvlášť zaujímavé dve situácie. Prvá sa odohráva v úvode (re)performancie, po tom, ako performerka pomaly zíde z plavčíckeho mostíka. Spočiatku sa snaží preskúmať celú šírku, aj dĺžku hracieho priestoru prostredníctvom kombinácie techník floorwork a grounding. Šúcha sa na chrbte a čiastočne aj na rukách. Akoby vykonávala akýsi rituál, ktorý ju má navrátiť do spomienky, o ktorej bude rozprávať. Performerka však nie je na zemi celým telom. Pokrčené nohy sú určujúce pre smer jej pohybu, v dôsledku čoho je jej váha lepšie rozložená. Až sa zastaví pri strednej vani, na jej bočný kraj si vyloží obe nohy a obratne sa na ňu vyšuchne celým telom. Jej pohyb po krajoch vane rukami a nohami je spočiatku pomalý a neurčitý. Pôsobí neisto. Performerka akoby ešte nevedela, čo všetko si môže v „novom“ prostredí dovoliť. Situácia tak prirodzene vytvára priestor na možný experiment skúmania, čo všetko je možné. Zároveň sa tu uplatňuje technika release. Situácia kladie dôraz na svaly a na prácu s napätím a uvoľnením, keďže performerka sa po celý čas silno pridŕža okrajov vane. Čoraz väčšie hmýrenie sa performerky na vani sprevádza aj vrzgot nôh o smalt a občasné, ostro znejúce, kvapkanie vody. Až sa po prvý krát z reproduktorov ozve hovorené slovo Galkovej o ochorení na atopický ekzém, problémy s imunitou a iné otvorené rany. V dôsledku týchto slov môže napnutá poloha performerky na vani, odkazovať na pocity dieťaťa, ktoré náhle vážne ochorelo. Vrzgot a kvapkanie vody len podčiarkujú hendikep dieťaťa.
Druhá pôsobivá situácia interagovania živého tela s objektom pre mňa spočíva v momente, kedy sa performerka rozhodne „spoznať“ aj vodu vo vani. To sa po prvý krát udeje v druhej časti, kedy spontánne zastane pri jednej z bočných vaní s rukami vztýčenými nahor, akoby pripravenými na prudký skok do nej. Napokon rýchlo potápa pod vodu len svoje dlane , ktorými si čochvíľa osvieži rozpustené vlasy. Tejto situácii predchádza hovorené slovo zachytávajúce spomienky na starostlivosť, vrátane kúpania starej mamy. V dôsledku toho sa možno domnievať, že akt osviežovania si vlasov predstavuje akúsi očistu performerky po náročnejšej forme opatery. Do toho počuť zvuk elektrických tónov, bubnov a neurčitého obradného spevu, až sa dozvedáme: „Stratila som pojem o čase. ... Nevedela som, ako plynú dni.“ Po týchto slovách sa mokré ruky čoskoro vysušia. Performerka nimi vlní vo vzduchu, postupne čoraz dynamickejšie. Jej zdanlivý adrenalín vrcholí výkopom, možným protestom proti postupne chátrajúcemu ja.
Pohybová zložka kreatívne komunikuje aj s elektrickou hudbou banskobystrického zoskupenia Myši na poli (Dávid Javorský, Lukáš Kubičina a Jakub Mudrák). Prejavuje sa to najmä v situácii, kedy sa performerkine repetitívne pohyby odkazujúce na význam slov: „Spať. Lieky. Fungovať.“ vystupňujú až do trasľavosti hlavy a postupne aj celého tela. Akoby prežívala autistický záchvat. Tento stav napokon vrcholí v jej tanci na zrýchlené elektrické tóny. V jednej chvíli pohybuje všetkými časťami tela. Kombinuje klesanie s výskokmi do výšky s jednou mierne pokrčenou nohou. Poloha jej tela nie je ustálená. Charakteristický je aj zbesilo pôsobiaci beh po priestore, pravdepodobne za účelom rozšírenia jej vnútornej bujarej energie aj do publika, ktoré ju obkolesuje.
Naopak, pohybovo najkrehkejšie pôsobí jedna z posledných scén, ktorá hovorí o úmrtí starej mamy po umiestnení do domova dôchodcov. Performerka sa začne pomaly točiť okolo svojej osi s vystretými rukami pred sebou, ktoré má takmer spojené. Nepotrvá dlho, kým sa jej spoja úplne, pričom si na dlane sústredene hľadí. Prepletené dlane možno v súvislosti s textom chápať ako odkaz na blízky vzťah starej mamy a jej vnučky, po tom, ako sa o ňu začala aktívne starať. Navyše neustály pohľad performerky na jej ruky môže súvisieť aj s jej čoraz pozornejším záujmom o starého človeka. Teda s prehĺbenou empatiou.
(Re)performanciu uzatvára dojemne pôsobiaci spev vo vysokých tónoch doplnený o klavírny sprievod. Najmrazivejšie zapôsobí veta: „Vyparené slová, ostali z nich už len znaky.“ svedčiaca o definitívnom ukončení spolužitia so starými rodičmi (keďže nezomrela len stará mama, ale aj starý otec trpiaci na Alzheimera).
Dielo Vnorená bolo pre mňa najmä silným vizuálnym zážitkom. Bavilo ma dobrodružné skúmanie priestoru a jeho výrazových možností na základe zvolených objektov, osvetlenia i zvukov. Performerkin pohyb je taktiež v mnohých situáciách čitateľne prepojený s obsahom textovej nahrávky. Intenzita pohybu však miestami prevažuje nad vypovedaným a svojím spôsobom vytvára svoju vlastnú líniu. Miestami sa totiž stáva, že hovorené slovo nie je zrozumiteľné kvôli iným javiskovým ruchom, a tak môže divákom uniknúť. Telo je však v pohybe takmer nepretržite. Čo všetko chcela performerka vlastne vyjadriť? Pravdepodobne aj svoj vlastný postoj k téme starostlivosti.
