„Bola by som rada, keby bol feminizmus žitou, bežnou praxou…“ O snění na ArtWife v Liptovském Mikuláši

rozhovor s Janou Mikuš Hanzelovou

Program kulturního centra Diera do sveta v Liptovském Mikuláši už od roku 2018 pravidelně doprovází letní interdisciplinární ArtWife festival vedený Janou Mikuš Hanzelovou, dramaturgyní, knihkupkyní a matkou. Jakožto rodinná a tematicky progresivní, přesahová událost je festival formován snahou formulovat a sdílet aktuální myšlení odvislé od feministické perspektivy, nabízet setkání s mezinárodní scénou, ať už performativního, vizuálního, hudebního nebo literárního a společenskovědního druhu.

Jaké to je, snažit se v podhorské lokalitě Liptovského Mikuláše dlouhodobě udržovat až utopické ovzduší? Jak lze modelovat otevřený festivalový program založený na reflexi či kultivaci stereotypů ve společnosti a jak hledat místa pro osobně politickou diskuzi? Rozhovor vznikl v mezidobí příprav dvou ročníků festivalu, kdy pro Janu Mikuš Hanzelovou společně s Jánem Mikušem začala nová etapa v bratislavském působišti. Aktuálně Jana také připravila novou kurátorskou sérii Klub zastupitelů — Klub kolektivního snění, společně s Amálií Bulandrovou, pod vlajkou brněnského Terénu.

Jana Mikuš Hanzelová, foto Nina Rossová

Jakým způsobem se ti, potažmo vám jako celému týmu, daří v čase po festivalu vrátit zpět do běžného rytmu? Existuje něco jako normální, běžný čas v takovém kulturním provozu?

Neriešim to asi tak intenzívne, aby som si to pomenovávala, ale určite presne cítim to, čo naznačuješ. Náš festival sa odohráva v lete, uprostred prázdnin, a teda prvá polovica leta ide celá na prípravy a vlastne sa nám stratí. A ani po siedmich rokoch to nie je tak, že by sme dokázali skúsene nájsť nejaký spôsob, ako si prácu a prípravy rozložiť v celom tom čase. Nový ročník navyše začína už vo chvíli, kedy začíname formulovať grant na ďalší rok, takže festival je taký permanentný celoročný proces. Keby som to mala tak, že sa po ukončenom ročníku skutočne potrebujem nejako odtrhnúť a regenerovať, dať sa do nejakej psychickej pohody, bolo by to niečo iné — mňa ale asi práve tá novo nadobudnutá energia ihneď posúva zase vpred, k novým plánom a k premýšľaniu o ďalšom ročníku. To je asi to, prečo to robím.

Festival jako akcentovaný čas ve tvém pojetí tedy nevybočuje příliš v celkové intenzitě a aktivitách? Kdy si formuluješ témata a podobu programu pro nový ročník?

Už keď končí jeden ročník, baví ma uvažovať nad novou témou, priamo na festivale vznikajú nové nápady na ďalší ročník. Dá sa povedať, že vždy keď ešte len finalizujeme program aktuálneho ročníka, vytváram paralelne koncept toho nasledujúceho. Celé sa mi to takto prelína a ovplyvňuje dohromady bez toho, aby som to brala ako zámernú metódu.

Je to také univerzum, nemám to nejako striktne určené. Čo sa týka výberu tém, tak sa snažím byť dramaturgicky koncentrovaná, aby všetko do seba v programe zapadalo a vzájomne sa ovplyvňovalo, nech to ale zas nie je príliš obmedzujúce, skôr sa snažím hostkam a hosťom pomôcť, aby sa cítili voľne a slobodne. A nejak tak prirodzene nás to vedie k ľuďom, s ktorými si dokážeme dobrý dialóg predstaviť.

Chápu tedy, že kontinuita v přípravách je něco, co je důležité právě pro udržitelnost v organizování — že přípravy vnímáš spíš jako nějakou trvající plochu, a ne jako strmý výšlap do svahu, po kterém by sis skutečně musela nějak hluboce oddechnout? Ono by to v té radikální verzi asi znamenalo, že si člověk sám de facto ubližuje a přetěžuje se, když vytváří něco takhle akcentovaného a zahlcujícího. Pak se to celé může kousat do vlastního ocasu, pokud by bylo potřeba dostávat se odněkud „zpátky“.

Presne tak, a ešte by som povedala, že to je zásadné pre udržateľnosť nielen moju, ale celého tímu. Ja si viem predstaviť pripraviť, respektíve vymyslieť program festivalu za mesiac. Ale to by bol prístup, ktorý nielenže odmietam, ale aj zisťujem, že mi nevyhovuje. Hlavne pre takto špecificky zameraný festival je pre mňa kľúčové venovať veľa času príprave, štúdiu témy a zároveň dialógu, skutočnému dialógu. V prvom rade samej so sebou. A potom s oslovenými ľuďmi, v ktorých verím, a dúfam, že mi zodpovedajú tie otázky, ktoré mi v procese vznikajú. Namiesto toho, aby to bol taký rýchlokvasený festival, bez kontinuity, prevláda u mňa poctivosť v tom hľadaní, tá ma na tom vzrušuje a teší.

Psala jsi mi, že svou kurátorskou práci chápeš třeba tak, že si sama sepisuješ otázky a pak hledáš druhé, hostky a hosty, umělectvo nebo třeba teoretičky, kteří ti na ně můžou odpovědět. Tím se nakonec tato hodně osobní cesta stane ryze univerzální, protože tento přesah a platnost mají i samotné otázky.

Pre mňa každý bod programu ideálne prejde týmto procesom. A aj keď to potom vlastne vyzerá v programe tak nejako easy, tak je za ním naozaj veľmi veľa neviditeľnej práce, toho dialógu, tej komunikácie, ktorú do toho investujem – ten čas na to, aby som si s tými ľuďmi zavolala, a sú to hodinové, dvojhodinové rozhovory k téme. Je pre mňa dôležité vnímať ich perspektívu, aby sme spoločne našli to zásadné, čo potom komunikujeme publiku. Nechcem to ale nejako heroizovať. Samozrejme, niekedy sa stane, že to nezafunguje, a potom sa pýtame prečo, chcem to hľadať, chcem vedieť, ako na to v budúcnosti ísť lepšie, nájsť dôvody, prečo v rámci tej otvorenosti nedošlo k želanej zrozumiteľnosti a prieniku. Našťastie sa to ale nedeje tak často. Asi práve vďaka tej poctivosti a že nad všetkým tak dlho spoločne uvažujeme, aj v rámci tímu.

A jak dlouho trvá sestavit konkrétní denní program v ročníku, dosadit všechny typy a formy do určitého obrazu, kde se doplňují? Čím docílíte, že má návštěvnictvo možnost nechat se vést takovou kontinuální cestou, odněkud někam, a to i napříč ročníky? Je tato mozaikovitost pro ArtWife typická od samotného začátku?

Ono to asi vyvstáva nejako prirodzene, chceme, aby sa to prepájalo, v rámci tých štyroch dní, je to cesta. Mám rada, keď sa veci vzájomne ovplyvňujú. Tým, že je festival rámcovaný ako prienik interdisciplinárneho programu, tak je dobré, keď spolu všetky časti komunikujú. Jasné, že potom hrajú úlohu také objektívne veci, ako že niekto z hosťovstva nemôže v ten a ten deň, ale aj tak sa to snažím skladať tak, aby to organicky plynulo a na seba nadväzovalo, a to nielen pri tom konkrétnom ročníku, ale aj navzájom medzi jednotlivými ročníkmi. Keď sme mali predminulý ročník tému jazyka, tak mi už vlastne počas neho vlastne vyvstávali otázky zraniteľnosti, ktorá bola nakoniec témou toho nasledujúceho.

Cold Hawaii, r. S. Stigsdatter, foto Nina Rossová

Festival na periferii

Je to asi koncept průběžné cesty, na kterou se diváctvo může vrátit a přijet vždy na další ročník. Možná i z toho důvodu, že tvoje otázky, které třeba nebyly zodpovězené loni, třeba budou zodpovězené teď. Dává mi to smysl v tom vědomí, že vlastně feministický festival tímto zaujímá úlohu avantgardního aktéra. Ve smyslu, že se vždy snaží uvažovat a formulovat témata, která zrovna, nebo ještě, nejsou mainstreamová, ale sdružuje lidi, kteří se jimi zabývají. Jak moc je pro vás důležité, že v celém spektru chcete zdůraznit jednu novou a nečekanou perspektivu, pojem, fenomén — takto ji podtrhnout, nebo objevit ve všech kontextech a dění, co se odehrává právě kolem?

Je to rôzne, pretože prvé ročníky sa vlastne zaoberali témami kľúčovými pre feminizmus, ako sú telo, práca, alebo aj jazyk. Boli to veľmi konkrétne, explicitné témy, ktoré sú pre feministické myslenie prioritné. A výber tých menej konkrétnych – často to na prvý pohľad vyzerá banálne v tom, že ide o témy vychádzajúce priamo zo mňa a sú vlastne veľmi osobné, súvisia s mojím prežívaním. Napríklad aj z toho, že som vyrastala s mamou samoživiteľkou. Pre mňa je tento rozmer veľmi určujúci, takže keď vyjdem z niečoho osobného, ​​snažím sa potom pri procese toho celého štúdia témy postaviť všetko do nejakého širšieho kontextu, tak to bolo aj s touto poslednou témou zraniteľnosti.

A keď používaš ten pojem, avantgarda, tak pre mňa je to späté s niečím prelomovým, veľmi experimentálnym, a to sa priznám, keď uvážim formu, tak náš festival zase nevnímam ako niečo extrémne formálne inovatívne, aj keď nie je ani úplne konvenčný. Ale čo sa týka obsahu, nejakej avantgardy v programe, asi by som bola šťastná, keby tam išlo o avantgardu v tom zmysle, že otázky, na ktorých to staviame, budú sprítomnené v spoločnosti potom široko, čo sa bohužiaľ nedeje a vidíme, že na Slovensku, ale aj všade naokolo, sa to vlastne naopak ohýba stále viac. Tak aby som to zodpovedala, najradšej by som bola, keby sa mohla rozvíjať tá túžba, ten ideál, že máme vyriešený ideovo ten základ a postupujeme ďalej a ďalej, ale je to bohužiaľ naopak, spoločensky sa musíme neustále vracať k bazálnym otázkam vlastne — aj v rámci nejakej základnej obhajoby feminizmu, že o čom? To si musím aj ja stále pre seba opakovať a formulovať, keď sa snažím napojiť na tunajšiu lokálnu komunitu, teda že akým spôsobom môžeme hovoriť, a prečo je feminizmus stále pre veľa ľudí dráždivý a neprijateľný? Tým, že pre mňa je to niečo samozrejmé, tak je veľmi ťažké si to neustále sprítomňovať, že pre niekoho, kto to tak nemá, je to naopak, a ja by som mala nájsť ten prienik s takým človekom. V tomto zmysle by som teda bola rada, keby feminizmus nebola avantgarda, bola by som rada, aby bol žitou, bežnou praxou.

Téma zranitelnosti je samozřejmě velmi časové — a není potřeba ho vnímat pouze v úzké perspektivě, ale právě i univerzálně. Zvlášť v období proměn sociálních nebo bezpečnostních jistot, kdy nejen příčinou válek může být brzy při nepříznivém vývoji ohrožený každý segment společnosti a křehkost je de facto naší základní situací. Všichni jsme zranitelní stejně, jen ne každý je schopen si to uvědomovat. Jiné to může být právě takto mimo centrální pozornost, mimo hlavní města. Jak bys popsala charakter Liptovského Mikuláše a proč vás takto dlouhodobě zajímá vést pravidelný program Diery a odvážně organizovat festival právě zde?

Pre nášho lokálneho diváka*čku je prioritný vzťah s prírodou. S tým sa identifikujú, a pre uvažovanie, ako miestne publikum zaujať, je to dôležitý faktor, pretože kultúra a umenie je pre nich na druhom mieste (tu samozrejme trochu zovšeobecňujem) a na náš program prídu asi skôr vo chvíli, keď je vonku hnusne a nemôžu ísť do hôr. Naše myslenie o programe sa tak točí okolo úplne praktických vecí, v akom čase čo dávať, kedy je to reálne. Mikuláš je tridsať tisícové mesto, kde nie je univerzita, teda len vojenská, čo ale nie je niečo, s čím by sa dalo nejako pracovať.

Asi by som to nenazvala nejakou odvahou, že sme s festivalom začali, pretože pre mňa to bola fakt akási bytostná potreba si tento experiment vyskúšať. Môj vzťah k feminizmu je tiež takým kontinuálnym procesom už od decka, daný tou konšteláciou v mojej rodine, už vtedy som cítila nerovnosti a nespravodlivosti, a to som si postupne sprítomňovala až do momentu, keď už Diera fungovala, mali sme už vybudovanú nejakú pozíciu a dôveru ľudí. V tej chvíli som si povedala, že to musím minimálne skúsiť, a fakt som si aj myslela, že po prvom ročníku to aj skončí, že ten záujem ľudí buď bude alebo nebude. A on bol! Veľmi ma to prekvapilo, a samozrejme, že to nebola masovka, ale nejaký reálny záujem tam bol, a tak sme sa rozhodli pokračovať.

ArtWife pojímáte jako rodinnou událost, když to chápeme v nějakém širším smyslu — takový letní festivalový prodloužený víkend. Můžou se tam sjet zájemci o témata a lidi, kteří se již znají a mají třeba společné vazby a svou praxi, a to nejen ze Slovenska, ale i z Česka. Nakonec pro vás není úplně cílem být otevřenou akcí pro místní, není to tak?

Toto je otázka, ktorá je pre mňa veľmi kľúčová a stále vlastne na ňu hľadám nie odpoveď, ale fungujúcu stratégiu. Nechceme totiž len importovať umelo do toho mesta niečo, čo je úplne odinakiaľ, a preto je dôležité, že sa opierame dlhodobo o obsah, ktorý ponúka miestnym aj celoročný program Diery. Cez Dieru sa snažíme budovať práve vzťah s lokálnym diváctvom, uvedomovať si tento kontext, a zároveň v tom nestratiť samých seba, neprísť o veci, ktoré nás zaujímajú. A uvedomujem si, že to všetko chce čas a trpezlivosť. A čo sa týka tvojej otázky, áno, podiel lokálneho diváctva na Artwife je nejakých dvadsať percent. Stále sa ale snažíme napojiť na domáci kontext, komunikovať, vysvetľovať program, jeho rôzne formy, rôzne prístupy, vlastne nad tým strávim hrozne veľa času, keď riešim, akým spôsobom obsah zdeliť.

Veľká výhoda je, že svoje diváctvo poznáme, ten vzťah tam je, a s ľuďmi môžeme viesť osobné rozhovory. Tento rok som chcela urobiť také stretnutie, ktoré vždy máme asi dva týždne pred festivalom, kedy celému tímu a dobrovoľníctvu predstavujeme festival. To by som chcela urobiť aj pre širokú verejnosť, hlavne pre naše domáce publikum, popísať im, čo sa tak skratkovito skrýva na plagáte, čo tam môžu všetko nájsť, zažiť, koho môžu na festivale stretnúť. Snažím sa teda rozvíjať obe strany, obe polohy ArtWifu, ale neviem, aké organické alebo umelé toto zlučovanie je. Je to každopádne pre mňa výzva. Vidím to ale aj na ľuďoch, ktorí z festivalu odchádzajú, že sa to snažia takto vnímať a rozvíjať niečo podobné aj vo svojich komunitách inde.

La nuit de solitude, performativní čtení poezie, r. Ján Mikuš, foto Nina Rossová

Na jedné straně tedy konkrétní region a místní publikum, ale na druhé straně právě tato lokalita jako lákadlo pro ty, kteří přijedou a třeba i trochu za prázdninami, když si pobyt prodlouží na hory a tak podobně — to se týká i hostek a hostů, kteří z programu vyráží na výlety. Zajímalo by mě, jestli ses někde inspirovala, nebo to vychází zkrátka z toho místa.

Ja vychádzam hlavne z jednoduchého konceptu, že ten festival má byť v prvom rade nejakou oslavou, že to je fest, slávnosť. Aj napriek tej náročnosti programu, aby bol radostný, aby bol hravý, aby tých ľudí nezničil, ale naopak, keď z neho odchádzajú, aby mali chuť niečo robiť. Ja som fakt tak naivne nastavená, jednoducho verím na transformačný potenciál umenia a takéhoto typu stretnutia.

Je pre mňa veľmi dôležité, aby bol v programe čas na to si vydýchnuť, chcem stavať program tak, aby ľudia mali na seba čas, aby sa mohli porozprávať, a to je jedno o čom, či o programe alebo o čomkoľvek inom, aby tam bol otvorený priestor. A pritom ten región je zásadný, máme aj kam ísť do okolia – neviem si napríklad predstaviť, že by som robila tento festival v Bratislave, kde nemáš úplne kam uniknúť.

Lze to vnímat i z odlišné, nemainstreamové perspektivy, že člověk jede na festival a zároveň může po diskuzi nebo představení jít přespat pod širák k Liptovské Mare, potom do Nízkých Tater a vidět tam o půlnoci medvěda nebo něco takového… Tedy mít extenzivní zážitky, v rámci toho festivalového tématu, zažít zranitelnost v praxi. Zajímalo by mě, jaký máš feedback hlavně od zahraničních hostů, tedy autorstva zejména performativních částí programu, ať už divadelních nebo hudebních?

Ten feedback je veľmi pozitívny. V tom hrá rolu práve aj tá lokácia, je to taký benefit navyše, keď nevieš poskytnúť úplne top finančné podmienky. A veľmi sa snažíme, aby mal festival rodinnú, komunitnú atmosféru blízkosti, chceme vytvárať pohostinnú základňu, je to pre nás veľmi dôležité. Chceme, aby sa všetci*ky cítili dobre a prijato. Starostlivosť je pre mňa kľúčovou hodnotou feminizmu. A to, ako sa dá sprítomňovať. Neimportovať nejaké umelé koncepty, ale snažiť sa ich nejakým spôsobom transformovať do praxe, chceme ukazovať, že to je niečo, ako chceme uvažovať, ako chceme žiť.

Hosťovstvo je často veľmi príjemne prekvapené, že v takom malom meste sa niečo také realizuje. Keď som si robila prehľad podobne zameraných festivalov v Európe, tak ich nie je veľa — možno štyri, päť, takže pre mnohých*é je to vzácne a jedinečné stretnutie.

Mohla bys dát tipy na podobné festivaly?

Veľmi zaujímavý festival, ktorý už dlhé roky funguje v Ľubľane, je City of Women alebo Mesto žensk. Ten je vlastne dramaturgicky veľmi podobný ArtWifu, aj v tom, že je vyskladaný multižánrovo a zároveň interdisciplinárne. Bola som tam minulý rok a je to fakt, fakt zážitok. Aj v tom, aký záujem o to má samotné mesto. Na prednáške francúzskej akademičky bola úplne plná päťstomiestna sála. V tom je to iné a zároveň veľmi inšpiratívne.

Hledání programu

Jak vybíráte zahraniční performance do programu? Vycházíte z nějakého doporučení třeba z těchto akcí, od někoho dalšího nebo jsou to přímo tvoje vlastní tipy?

No, ja som človek, ktorému nevadí sa pozerať aj na veci zo záznamu, takže si celkom trúfam povedať, že mám v performatívnom umení, aj v súčasnom medzinárodnom, celkom prehľad, takže idem cestou zoznamu mien, ktoré som si postupne vypísala. Potom ten môj výber konzultujem s ľuďmi, ktorých prizývam do dramaturgickej rady, ten predvýber ale spravím sama — performatívne umenie a literatúra sú oblasti, v ktorých sa cítim doma. Čo sa týka vizuálneho umenia alebo hudby, tak tam už sa opieram o ľudí, o ktorých viem, že je to zase ich svet. No a samozrejme výsledok je nejaký kompromis, ktorý je daný aj rozpočtom, ale ešte sa mi nestalo, že by som za vecami, ktoré sú vo finále v programe, nestála.

Zmínila jsi dramaturgickou radu, to je nějaká stálá skupina lidí, nebo se obměňuje?

Obmieňa sa, ale sú tam aj ľudia stáli, ktorých pozývam pravidelne a s ktorými ma teší premýšľať. Za dramaturgickú radu považujem ale aj celý náš festivalový tím.

Jak se třeba objeví tip na poslední performance z minulého programu — When the Bleeding Stops od Lovísy Ósk Gunnarsdóttir z Islandu? Tedy dílo, které zakončovalo festival takovou až katarzní koncepcí. Ta zahrnovala jednak dopředu přihlášené performerky ze Slovenska a jednak nakonec všechny v sále, když byli přizváni k setkání a společnému tanci na jevišti. Je to projekt, který jsi odněkud konkrétně znala, měla jsi tip na autorku a sleduješ její tvorbu, nebo to vzniklo překvapivěji?

Lovisu sme oslovili už pred dvoma rokmi, bola vo výbere Aerowaves, pozrela som si záznam a bola som presvedčená o tom, že na ArtWife by sa veľmi hodila. Priniesť predstavenie z Islandu je ale finančne náročné, aj keď Lovisa bola veľmi príjemná, snažila sa znížiť svoje nároky na minimum, ale už len cestovné náklady vychádzali hrozne draho. Až nás vlastne minulý rok oni sami oslovili, že idú skúsiť podať grant cez Perform Europe, ktorý by mohol zafinancovať tour po niekoľkých európskych mestách, a vyšlo to!

Aj vďaka tomu jej konceptu, v ktorom je dôležité objavovať malé, periférne mestá a oslovovať miestne ženy, ktoré následne potom aj účinkujú v predstavení. A to aj mne prišlo veľmi dôležité, v tých úvahách, ako zapojiť lokálnu komunitu. Tento rozmer je oveľa zásadnejší ako samotné to predstavenie, ktoré v tej téme odkrývania tabu menopauzy, nie je zas až tak dramaturgicky objavný. Veľmi sa teším, že to vyšlo a že sa miestne ženy naozaj zapojili, pre nich, a myslím, že aj pre publikum, to bol veľmi silný zážitok.

When the Bleeding Stops, finále performance, r. L. O. Gunnarsdóttir, foto Nina Rossová

Zároveň chápu, že jde v programu o širokou škálu, o pestrost i v té celkové přístupnosti. Vedle tohoto třeba hudební performance, které jsou naopak silně zážitkové, a přitom vyhraněné. Je pro mě zajímavá ta rozdílná míra.

To presne súvisí s tým, že máš nejaké osobné ambície — alebo možno je lepšie slovo túžby, a v tom to je častokrát najväčšia výzva, ako nájsť mieru pre to všetko. Uvedomovať si stále, že toto síce v programe chceš, ale stále pracuješ v nejakom kontexte, priznať si, že toto už je moc, že to zaujme už len ďalších päť ľudí... Permanentné hľadanie tohto balansu, to je vlastne veľmi vyčerpávajúce, ale zároveň možno to najhodnotnejšie, a mňa to baví, veľmi.

Utopický čas

Je to i nějaká utopie, jestli se dá festivalovým způsobem žít i každodenní život — permanentně být takto bystrý, vnímat koncentrovaně, otevřeně realitu, umět vše zároveň reflektovat a sdílet s lidmi okolo? Vždycky je zajímavé, že se takové lidské schopnosti akcentují během určitého festivalového programu, po kterém to má jakoby trochu ochabnout. Lepší by bylo, kdyby se přímo během festivalu projevovaly trochu nenápadněji a pak kontinuálně trvaly, což souvisí i s mentální udržitelností.

Je jasné, že aj u nás je to takto počas tých štyroch dní najexponovanejší čas, ale neviem, stále mám dôveru, že presne takto môže tá získaná energia nejako fungovať aj mimo festivalu, v tých mikrosituáciách, bežných momentoch. Ja som v tom strašne naivná, každopádne to súvisí s dôverou v ľudí. 

Na druhou stranu bych třeba osobně nabídl, že je taky možné během festivalu teprve načerpávat a poznávat, nechat se inspirovat — jako to třeba říká názvem celý segment jihlavského festivalu dokumentárních filmů, Inspirační fórum. Jít i k vám jako na takový tematický seminář, kdy ale k tomu, aby ses projevila, potřebuješ naopak nějaký čas navíc. Potřebuješ impulzy zpracovat a nejsi schopná reagovat živě a debatovat dlouho do noci přímo během festivalu.

Kdybych měl říct nějakou svoji utopii festivalu, tak bych do programu dal ještě třeba dva dny navíc, už jenom jako prostor s nějakým logistickým zázemím, kde by si už ale lidi mohli dělat, co chtějí, bez hierarchizovaného programu. Neloučili by se hned a zůstali by takto ještě společně nebo by šli na výlet. Jaká by byla tvoje utopická podoba festivalu?

Predstav si, že som presne nad týmto uvažovala. Ale ja mám pocit, že je to veľmi ťažko uskutočniteľné a fakt trochu utopické, nechať ešte také akoby bezčasie, bez nejakej organizácie, je to v niečom vlastne veľmi trúfalé, prosiť ľudí — alebo nie prosiť, poskytnúť im priestor, ktorý nemá už žiadne pravidlá. Bolo by to však krásne, ešte po tom, čo sa všetko uzavrie, existovať spoločne deň, dva, bez časových ohraničení, vlastne bez akýchkoľvek nutností. Ako hovoríš, presne, niekto by to možno ocenil, ale neviem koľko by nás bolo.

Pokusy snad v tomto existují nebo jsou asi do akcí jinak zapuštěné. Teď mám čerstvou zkušenost z festivalu Homo Novus v Rize, v Lotyšsku, který celkově funguje v delším období, víc než týdenním, ale některé dny jsou v programu hodně řídké. Až přijde jeden den, po víkendu nabitém naopak celodenním programem, kdy se prostě jen jede společným autobusem na pobřeží na chatu a do sauny na lodi. Celý ten den lidi stráví jen takto u jídla a u moře a společně, než v úterý začne zase další program. Samozřejmě to není program určený široké veřejnosti, ale spíš umělectvu a týmu festivalu, ale i tak mi to přijde moc fajn.

Áno, to je super, keď to takto funguje, podobne to má aj festival Santarcangelo v Taliansku, že v polovici majú jednoducho day off. U nás asi ešte nemám takú odvahu, je to zatiaľ iný formát, a navyše, ako napríklad v tej Rige, to sú festivaly zapustené do mesta, kde sa samozrejme počas toho deje množstvo ďalších akcií.

Samozřejmě, publikum je odlišné třeba i v tom, že ne každý v těchto dnech na festivalu zůstane, naopak se třeba vystřídá polovina účastnictva. Část z nich odjede a jiná přijede až na ten další průběh. Dokážeš říct závěrem, jaké jsou nyní vaše plány — nebo i možnosti a jistoty — do budoucna? Máte vůbec prostor se takto nějak zasnít dlouhodobě, s několikaletými plány, anebo se ArtWife řeší pokaždé z roku na rok?

Finančná udržateľnosť je pre nás veľká téma. Doteraz sme vždy žiadali podporu na každý rok zvlášť, a bolo to do veľkej miery dosť neisté — a v súčasnej situácii je to všetko ešte neistejšie,  je veľmi malá šanca, že festival s takým zameraním dostane od FPU podporu. Vzhľadom na všetko dianie a zmeny musím hľadať iné zdroje financovania, zároveň to nechcem vzdať, ArtWife mi dáva zmysel a nechcem oň prísť, chcem ho zachrániť.

ptal se Matěj Nytra